GEJŠA
UMENIE PROFESIONÁLNYCH SPOLOČNÍČOK
Japonci sú mimoriadne citliví na stereotypný názor, že pojem gejša predstavuje synonymum slova prostitútka. Tento negatívny imidž žien, ktorých profesia v doslovnom preklade znamená umelkyňa, súvisí s činnosťou istých Japoniek počas okupácie Japonska spojeneckými silami. Tieto ženy samy seba nazývali „geisha girls“, obliekali sa do kimona a imitovali vzhľad skutočných gejší. Zároveň však prevádzkovali pre potešenie amerických vojakov aj ono najstaršie remeslo. Tak vznikla v očiach cudzincov nesprávna interpretácia náplne činnosti gejší.
Gejša teda bola a je profesionálna spoločníčka, ktorá bezchybne ovláda tradičný japonský tanec, recituje a skladá verše, venuje sa kaligrafii a hrá na strunový nástroj šamisen. Zároveň dokonale ovláda etiketu všetkého druhu a umenie bezprostrednej konverzácie, v rámci ktorej smie s klientami flirtovať, ale skutočná legitímna gejša nikdy neskĺzne k platenému sexu.
Pre muža mala gejša celkom iné čaro ako vlastná manželka. Ideálna gejša totiž dávala na obdiv svoje umelecké zručnosti, zatiaľ čo ideálna manželka bola skromná. Ideálna gejša pôsobila bezstarostne až ľahkovážne, zatiaľ čo ideálna manželka bola utiahnutá a zodpovedná. Mimochodom, podľa konfuciánskej morálky bola manželská láska len sekundárnou záležitosťou a od muža sa nevyžadovala vernosť. Manželka mala fungovať ako matka a gazdiná, ale po telesné potešenie a romantické stretnutia si chodil muž ku kurtizánam.
Prvé gejše, ktoré boli prekvapivo muži, sa v Japonsku objavili už koncom 8. storočia, ale svoj najväčší rozkvet zaznamenala táto profesia v období feudalizmu, čiže od 17. do polovice 19. storočia.
Gejša začala študovať potrebné umelecké zručnosti ako veľmi mladá, často dokonca ešte ako dieťa, ale zato bola schopná tešiť svojím umením hostí až do vysokého veku. Tie najlepšie gejše odchádzali do pomyselného dôchodku ako sedemdesiat až osemdesiatročné. Všetko potrebné sa adeptka na gejšu, takzvaná maiko, učila v dome gejší, ktorý riadila okásan, čiže matka. Tá jej poskytla okrem jedla a strechy nad hlavou aj všetko potrebné na jej finančne náročnú výučbu. Splatenie tohto dlhu trvalo niekedy celé roky. Až po vyplatení sa z neho mohla gejša dom opustiť a pracovať samostatne.
Aby sa z maiko stala gejša, musela v približne dvadsiatom roku života podstúpiť takzvaný obrad mizuage. V ňom ponúkla svoje panenstvo mužovi, ktorý bol ochotný najviac zaplatiť. S týmto mužom sa už potom nesmela stretnúť.
V minulosti ku gejši, ktorá sa už etablovala v spoločnosti, patril aj jej danna, čiže patrón. Obyčajne išlo o bohatého ženatého muža, ktorý financoval všetky výdavky súvisiace s neustálym umeleckým vzdelávaním sa a vôbec so životom jeho „protežantky.“ Táto tradícia ešte úplne nevymrela, ale v modernom Japonsku je už zriedkavou. Stávalo sa, že sa títo dvaja do seba zaľúbili, ale nikdy sa na poskytnutie intimity nehľadelo ako na odvďačenie sa za spomínanú finančnú podporu. Gejša však musela byť slobodná. Tie, ktoré sa rozhodli vydať, museli svoju profesiu opustiť.
V dnešnom Japonsku možno gejšu stretnúť predovšetkým v meste Kjóto, ktoré je už tradične mekkou tejto profesie. Spoznať ich možno podľa toho, že majú odeté krásne kimono previazané opaskom s doslova umeleckým ozdobným uzlom a na nohách majú biele ponožky a nepohodlné dreváky. Tvár a krk majú natreté hrubou vrstvou bieleho púdru, pery namaľované výraznou červeňou, ale zámerne len naúzko, aby pôsobili drobne a oči sú orámované červenou a čiernou linkou. Kimono gejší dôsledne maskuje ženské krivky, ale odhaľuje zátylok aj s časťou chrbta, ktorý japonská kultúra vníma ako najzvodnejšiu časť tela. Šija je preto takisto potretá bielym púdrom do tvaru W a okolo nej odstáva lem kimona. Keďže aj vlasy gejší sú tradične vyčesané dohora, vytvárajúc veľkolepý účes zdobený množstvom sponiek a mašličiek, je najzvodnejšia časť tela – šija, dobre viditeľná.
Japonsko je známe svojou jedinečnou schopnosťou koexistencie tradičnej kultúry s modernými výdobytkami vedy a techniky. Pretrvávajúca existencia takmer tisícročnej tradície vzdelaných spoločníčok, čiže gejší, je toho nespochybniteľným dôkazom.
Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.