Ošógacu

OSLAVY NOVÉHO ROKA

Pre Japoncov predstavuje sviatok zvaný Ošógacu najdôležitejšiu udalosť v roku. Už celé storočia ju slávia v rovnakom rituálnom duchu a dôkladne sa naň pripravujú. Kým sa Japonsko riadilo lunárnym kalendárom, slávenie Ošógacu pripadlo na deň prvého splnu mesiaca v novom roku. Japonci však v roku 1873 prijali gregoriánsky kalendár a odvtedy oslavujú Ošógacu vždy prvého januára.

S prípravami na veľký sviatok začínajú japonské gazdinky tradične 13.decembra. Najprv dôkladne vyupratujú celú domácnosť s úmyslom dôstojne privítať tošigami, teda bohov nadchádzajúceho roka. Potom zavesia na vstupné dvere príbytku špeciálne upletený povraz z ryžovej slamy nazývaný šimenawa. Ten má ohraničiť dočasné sídlo bohov tošigami a zamedziť zloprajným duchom vstúpiť dovnútra. Z oboch strán vstupných dverí alebo brány zvyknú položiť kadomacu, čiže dekoráciu pozostávajúcu z troch bambusových vetvičiek a borovicových konárikov. Tá má vítať duše predkov a bohov úrody. Vnútro svojich príbytkov vyzdobia oltárikom tošidana,na ktorý naukladajú okrúhle ryžové koláčiky, víno saké, pomelo a iné dobroty, ktorými si chcú uctiť bohov tošigami.

Noc pred Novým rokom sa nazýva Ómisoka. Vtedy presne o polnoci mnohí Japonci navštevujú buddhistické chrámy, aby si vypočuli 108 úderov chrámového zvonu. Každý úder symbolizuje podľa buddhistickej viery jeden zo stoôsmich ľudských hriechov. Japonci veria, že načúvanie úderom zvonu odoženie zlé sily končiaceho sa roka a zbaví ich hriechov, ktoré v ňom spáchali. Po návrate z chrámu konzumujú veľmi dlhé pohánkové rezance s nádejou, že aj ich vlastné rodinné šťastie bude trvať dlho.

Na druhý deň, čiže počas samotného sviatku Ošógacu, zvyknú Japonci opäť zavítať do buddhistického chrámu alebo šintoistickej svätyne. Skoro ráno cisár vykoná rituál šihohai, ktorým sa modlí za pokoj pre svoj národ. V tento deň sa navyše brány cisárskeho paláca otvoria aj pre verejnosť.
Počas Nového roka sa konzumuje špeciálne menu oseči rjóri, ktoré pozostáva z varených morských rias, rybacích koláčikov, roztlačených sladkých zemiakov s jedlými gaštanmi, spareného a nakrájaného lopúchového koreňa a sladených bôbov čiernej sóje. Všetky súčasti tejto kulinárskej špeciality sú pripravované tak, aby sa rýchlo neskazili a gazdinky nemuseli až do tretieho januára variť.

Ošógacu sa spája aj so zvykom obdarovávania detí. Každé dieťa v rodine dostane darček nazývaný otošidama. Ide vlastne o malú, ale krásne vyzdobenú obálku, v ktorej sa skrýva pomerne štedrý obnos peňazí. Deťom sa však venujú rodičia počas celých sviatkov. Hrávajú sa spoločenské hry, chodia si púšťať šarkanov.
Neodmysliteľnou súčasťou tohto sviatku je aj tradícia posielania novoročných blahoželaní. Pre japonskú poštu je obdobie prelomu rokov tým najrušnejším. Novoročné pohľadnice sa totiž začínajú posielať koncom decembra, ale všetky bývajú doručené presne prvého januára. Ten, kto pohľadnicu posiela, ju označí slovom nengadžó, čiže novoročné prianie a poštový úrad ju odloží k tisícom ďalších, ktoré čakajú na svoje doručenie. V prípade, že v rodine došlo v uplynulom roku k úmrtiu, nengadžó sa neposiela. Aby poštové úrady a dokázali každú pohľadnicu dopraviť adresátovi prvého januára, najímajú na toto obdobie študentov – brigádnikov. Hoci v našich končinách už upúšťame od posielania vianočných či novoročných pohľadníc, pretože ich nahrádzajú krátke textové správy, Japonci svoju tradíciu nengadžó ešte stále dôsledne dodržiavajú.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.