Šinkansen

Projekt vysokorýchlostnej železnice na úseku Tokio – Ósaka sa začal realizovať v roku 1959. Slávnostne bola otvorená 10 dní pred LOH v Tokiu v roku 1964, čo zároveň pomohlo spropagovať šinkansen vo svete. Pôvodne odhadované náklady na výstavbu 500 km úseku sa zdvojnásobili a dosiahli viac než miliardu dolárov. Cesta medzi dvoma kľúčovými mestami tejto tzv. japonskej artérie sa skrátila z pôvodnej 6 a pol hodiny na 2 a pol hodiny, čo významne ovplyvnilo obchodné aktivity. Služobné cesty už nebolo nutné spojiť s prenocovaním a výrazne klesol tiež dopyt po leteckej doprave na trasách, ktoré obsluhoval šinkansen. Verejnosť privítala šinkansen s nadšením, jeho obrovskou prednosťou bola vysoká rýchlosť, skrátenie času cestovania, vysoká miera pohodlia a neuveriteľná presnosť. V priebehu niekoľkých rokov  prudko narástol počet vlakov vypravených za 24 hodín, rástla kapacita vlakových súprav, neustále sa skvalitňovali technológie a služby spojené s prevádzkou vlaku. V nasledujúcich rokoch sa začala modernizácia alebo výstavba ďalších tratí, čím sa postupne prepojili väčšie mestá ostrovov Honšú a Kjúšú. Vo výstavbe alebo v dlhodobých plánoch sú ďalšie nové trate. V súčasnosti má sieť tratí šinkansenu takmer 2400 km, väčšinu z nich na ostrove Honšú. Maximálna rýchlosť na hlavných tratiach je 240 – 300 km/h, v testovacích jazdách bola v roku 2003 dosiahnutá rýchlosť 581 km/h. Takouto rýchlosťou však šinkanseny zatiaľ z rôznych dôvodov jazdiť nemôžu.

Technológia umožňujúca bezproblémové fungovanie šinkansenu bola v dobe jeho vzniku revolučná. Veľkú pozornosť bolo nutné venovať výstavbe trate, jej umiestneniu a geometrickej presnosti. Trate sú postavené výhradne na viaduktoch alebo v tuneloch, nekrižujú sa s pozemnými komunikáciami a nejazdia po nich žiadne iné vlaky, ktoré by premávku spomaľovali. Každý vagón je samostatne spojený s trolejovým vedením elektriny, vlak teda nemá rušeň ťahajúci ostatné vagóny. Vysokú rýchlosť je vlak schopný dosiahnuť aj vďaka aerodynamickému tvaru, predná časť má predĺžený tvar pripomínajúci nos. Okná sa nedajú otvoriť, vagóny sú vzduchotesné a plne klimatizované, odolné voči tlaku a hluku. Vlak môže mať maximálne 16 vagónov, kedy dosahuje dĺžku až 400 metrov, čomu sa musela prispôsobiť aj výstavba staníc a nástupísk. Existuje niekoľko rôznych typov šinkansenov, najznámejšie sú Nozomi  a Hikari. Podľa typu dokáže vlak naraz prepraviť takmer 1500 cestujúcich vo vagónoch prvej a druhej triedy, každý vlak má tiež jedálenský a bufetový vagón. Komfort cestujúcich zabezpečuje množstvo personálu, pohodlné vyhrievané sedadlá, ktoré možno ľubovoľne otočiť v smere jazdy alebo naopak. Samozrejmosťou sú toalety aj pre imobilných pasažierov, automaty na nápoje, v niektorých vlakoch aj fajčiarsky kútik. Malé obrazovky v každom vagóne poskytujú cestujúcim informácie o priebehu jazdy.

V každom bode svojej jazdy sú vlaky pozorne monitorované a kontrolované prostredníctvom počítačovo riadeného systému. Automatická kontrola trate zaisťuje bezpečnú vzdialenosť medzi súpravami vlakov a v prípade hroziacej kolízie začne automaticky brzdiť. Vďaka dokonalému systému riadenia jazdia šinkanseny absolútne presne, s priemernou odchýlkou 6 sekúnd oproti cestovnému poriadku. Vlaky tiež dokážu zastaviť na presne určenom mieste, ktoré je označené na nástupišti danej stanice, čo zvyšuje pohodlie pasažierov. Povestnú bezpečnosť šinkansenov dokazuje nulová bilancia nehôd alebo zrážok. Jediným ohrozením cestujúceho môžu byť dvere vagónov, ktoré ho zrania alebo mu privrú batožinu. Iba raz v histórii sa šinkansen vykoľajil, čo bolo spôsobené zemetrasením, našťastie bola táto udalosť bez obetí. Zároveň viedla z zdokonaleniu systému automatického zastavenia vlaku počas zemetrasenia, tajfúnu alebo iných vážnych vonkajších vplyvov či technických problémov.

Hoci šinkanseny pomohli v mnohom zvýšiť životnú úroveň Japoncov a stali sa pýchou japonského pokroku, priniesli aj negatívne vplyvy na život obyvateľov. Najviac sa diskutuje o vysokej hlučnosti vlakov, najmä pri vjazde do tunela vo vysokej rýchlosti. Finančne náročná výstavba a tiež prevádzka a údržba viedli k pozastaveniu výstavby viacerých naplánovaných tratí a spôsobili obrovské dlhy, ktoré viedli ku krachu a následnej privatizácii pôvodnej firmy – Japonských národných železníc. Aj technologický pokrok má svoje obete.